Na televízii STV a na JOJ správu pomerne rozsiahlo
uvedú moderátori, názory odborníkov sú
skrátené, dokonca väčšinou
žiadne. Celkový
súhrn ešte pred ukončením danej správy podáva
redaktor, ktorý ešte sem tam aj dodá nejaku informáciu
navyše, o ktorej divák nemôže zistiť, či ju má
vôbec overenú, alebo z kadiaľ ju získal. Pre
mnoho ľudí, vrátane mňa, je
však takýto
spôsob podania správy prijateľnejší, pretože
rýchlo zhrnie to najdôležitejšie a nemusím dlho
počúvať obsiahle komentáre. A navyše niektorí
odborníci hovoria veľmi pomaly a to uberá televíznym
správam dynamickosť. Zarazila ma zrovna správa o tom,
že sa svište predčasne zobudili z hybernačného spánku,
ktorá bola odvysielaná na STVčke. Televízia tu
pracovala až s dvomi odborníkmi, pánom a pani. Pani
hovorila strašne skormúteným hlasom, až to vyzeralo
tak, že jej je do plaču. Pýtam sa, bolo toto naozaj potrebné
dať do hlavného
spravodajstva? Nestačilo povedať, že sa
svište zobudili, a že pre ekológov je to hrozné a že
zrejme je to ďalší príznak globálneho
oteplovania? Načo to rozoberať s ekológmi?
Názory
bežnej verejnosti, ktorá s danou udalosťou nemala nič
spoločné uverejnila len JOJka, konkrétne v správe
o utýranom psovi, o nehode v ČR a o valentínskej
torte. Názory verejnosti sú pre prvotný účel
správ zbytočné. Myslím si, že hlavné
spravodajstvo má informovať o faktoch a nie o názoroch
neodbornej verejnosti.
Každá
televízia spolupracuje s osobami, ktorých sa daná
správa týka. V JOJke sa taktiež
vysielajú interview so zúčastnenými. Rozhovor s
chlapcom, čo bral kokaín, či správa o horiacich
zásuvkách by však podľa mňa mal byť v nejakej inej
relácii, ako je Reflex, alebo Noviny PLUS a iné, ktoré
ponúkajú menej dôležité správy,
avšak zaujímavé pre širokú verejnosť.
V
súčastnosti to však vyzerá tak, že televízie
tým, že si chcú upútať bežnú verejnosť
vysielajú smiešne, priam až bulvárne správičky.
Prvok zábavy sa v televízii začína presadzovať
na úkor kvalitnej informovanosti a vzdelávania. Z
masmédií sa na vás denne vyvalí toľko
negatívnych informácií, že to veľa ľudí
v žiadnom prípade vnútorne nemôže spracovať a
komerčné televízie, ako keby sa chceli všetkej tej
ťažobe sveta vysmiať, nám nakoniec ukážu, že v
lietadle sa na Valentína bozkávala tri štvrtina ľudí.
V
určitom ohľade je však práve toto smutné. Ľudí
z vyšším vzdelaním takéto správy
zpravidla nezaujímajú, avšak televíziám
ide hlavne o čo najvyššiu sledovanosť a nie o to aby odvysielali
čo najkvalitnejšie informácie. Tým, že budú
vysielať aj bulvárne správy, budú ich sledovať
ľudia s nižším vzdelaním, a tých je viac.
Vyššia sledovanosť sa rovná vyšším príjmom
z reklám pred a po hlavnom spravodajstve. Keďže komerčné
televízie sú na príjmoch z reklám
závislé, vyberajú sa všetky cestou zľahka
bulvárneho spravodajstva.
Najlepšia
kvalita spravodajských záberov je na JOJke, kde je
najväčší pomer správ podložený aj
obrazovou dokumentáciou, ktorá má dobrú
vypovedaciu schopnosť. Pri správe o utýranom
psovi, je nakrútené, ako vinník psa bil, ďalej
nehoda v ČR je tiež dobre obrazovo podložená rovnako
ako aj správa o najdrahších šatách.
V televíznom
spravodajstve sa často využíva strihanie nakrúteného
materiálu, a potom sa stávajú také
veci, že telvízia odvysiela nejaký výrok,
o ktorom divák nemôže s určitosťou povedať,
či patril, alebo nepatril do kontextu danej správy. Je to
totiž len veta, bez položenej otázky a bez bližšieho
vysvetlenie. Ako príklad by som uviedla výrok
poslankyne Ivety Radičovej na
televízii JOJ v správe o II. dôchodkovom
pilieri, keď na záver správy televízia
odvysielala, ako na zasadaní parlamentu vyriekla: „Nikdy som
nesľubovala finančný zázrak“. Nebyť rovnakého
oblečenia, aké mala, keď s ňou robili rozhovor
uprostred správy, divák by si mohol myslieť, že
dokrútku vzali niekde z archívu z úplne
iného zasadania parlamentu, len aby viac zdramatizovali
správu. V správach, ktoré sa na STVčke
týkali parlamentu nechala televízia poslancom celkom
veľký priestor, takže ich výpovede dávajú
zmysel a zapadajú do obsahu správy. Fakt však je,
že telvízia si vždy vyberie z veľkého množstva
rozhovorov práve také príspevky, ktoré
správu vystupňujú. A možno neodvysielajú
ten rozhovor, ktorý má najlepší zmysel a ktorý
sa na vec pozerá z najlepšieho uhlu.
Správy
podľa mňa informujú v celku dobre a väčšinou
aj objektívne. Komentáre už zaváňajú
istou subjektivitou a je na divákovi, či si názor
odborníka osvojí, alebo nie. Médiá sa nám
snažia vnútiť veľa vecí, ale my by sme mali vedieť
medzi nimi vyberať a nie všetko zaslepene hltať. Z televízií,
na ktoré som sa zamerala,
u mňa vyhráva STV-čka, hoci práve ju sleduje
najmenej ľudí. Má najlepšie zoradenie správ
a u niektorých vysiela aj komentáre oboch
zúčastnených, proti sebe stojacich strán. Takže
človek, si naozaj môže vybrať, s čím sa viac
stotožňuje. U mnohých mladých ľudí však
vyhráva JOJka, pretože sa zaoberá vecami, ktoré
sú pre nich zaujímavé. Pre mladých ľudí
sú politické správy nudné a nezaujímajú
ich (čo sa však aj odráža v tom, podľa čoho mladí
ľudia volia, ale to už by bolo k inej téme). Markíza
má typické komerčné správy, ktoré
zaujmú väčšinu obyvateľstva, to však neznamená,
že sú najlepšie.
Takýto
detailný pohľad na štruktúru slovenského
spravodajstva ma vnútorne obohatil. Zistila som, že na všetko
za dá pozerať z rôznych uhlov pohľadov a že
niektoré veci nie sú také ako sa na prvý
pohľad zdajú. Táto analýza mi umožnila
zamyslieť sa nad kladmi a zápormi slovenského
spravodajstva a naučiť sa „čítať medzi riadkami“.